Marek Mittaš

Černobyľ a jeho elektráreň navždy zmenili chod dejín, obraz ľudstva a nafúkanosť Sovietskeho zväzu. Lákavý bod na mape sveta ponúka možnosť zažiť apokalypsu ako z filmu na vlastnej koži. Na miesto som sa vybral v rámci prípravy nového románu a doniesol si omnoho viac, ako pár kapitol príbehu. Keď som si zájazd vyberal, ešte som ani netušil, že stáť priamo pri reaktore a pozerať sa jednu z najväčších katastrof dvadsiateho storočia, nebude jediným dobrodružstvom celej expedície, ktorá sa začala medzi mafiánmi na Trnavskom mýte.

Moja túžba navštíviť Černobyľ siahala kamsi do obdobia, keď som na základnej škole dostal knihu Najväčšie katastrofy. Černobyľ si tam trónil ako kráľ a vtedy mi ani nezišlo na um, že raz budem dýchať vzduch pár metrov od miesta, ktoré priamo zasiahlo do života 600 tisíc ľudí. Keď som zistil, že na toto miesto sa dá isť priamo so slovenskou CK, ktorá robí zájazdy do Černobyľu už piaty rok, neváhal som ani minútu, bolo rozhodnuté, kam sa tento rok ide za „teplom“. Bez sprievodcu totiž nikoho do zóny nepustia.

V deň odchodu som sa dostavil na Trnavské mýto v Bratislave, krátko pred treťou ráno a ostávala mi ešte hodina času do odchodu. Pred Istrpolisom sa začali mlátiť hluchonemí. Z vášnivého gestikulovania prešli do medzinárodnej reči pästí. Zjavne boli na nejakej privátnej diskotéke. Rýchlo som opustil stanovište a plánoval zájsť na jedno malé, alebo aj veľké čapované do blízkeho NON STOP baru. Je zatvorené, údajne otvoria na zazvonenie. Radšej to neriskujem. Sem tam sa okolo prevezie drahé auto s mužmi bez vlasov a blondínami. Byť nenápadný je zákon prežitia. Krúžim nočnou Bratislavou blízko mekky narkomanov a čakám na skupinku dobrodruhov zozbieranú z Čechov, Slovákov a v Kyjeve sa k nám pridáva Chorvát, ktorý hovorí zásadne po Anglicky. Ale to je ešte ďaleko. Najprv nás čaká cesta naprieč východom Slovenska až na Ukrajinu. S úderom odchodu sa zjaví na Trnavskom mýte náš slovenský sprievodca, nasadáme do malého mikrobusu a nechávame za sebou bratislavský prach. Vetrím dobrodružstvo.

Drsná cesta na východ je šesť hodín v malom aute. Pripomína mi to roadtrip. Naša skupinka je čisto mužská, o to viac sa tešíme na Ukrajinky. Prechodom hraníc s Ukrajinou si uvedomujeme, že sme konečnou stanicou Schengenu (cestou naspäť to pocítime ešte dôraznejšie) a akoby niekto vrátil čas o 20 rokov dozadu. Užhorod je malé mesto s klasickou architektúrou socialistického bloku, len kde tu symbolika pravoslávnej viery. Dávame si pizzu, hľadáme bankomat, ktorý by fungoval, pretože platobné karty v reštaurácii neprijímajú. Konečne máme hotovosť inú ako opozerané eurá. Ukrajina má svoje čaro a sme si všetci istí, že má čím prekvapiť. Celá cesta je dobrodružne vystavaná tak, aby sme si užili nielen pobyt v Černobyle, ale cestovka sa postarala aj o maximum zážitkov po ceste. K nim patrí presun klasickým ukrajinským vlakom. Lôžkovým. Konečne sa vyspím, ticho sa radujem. To som ešte netušil, že pred tým ma čaká za hrsť prekvapení. Z nepochopiteľných dôvodov otvárajú toalety až po druhej stanici a úzke ležadlá sú pre naozaj štíhlych. Som rád, že som schudol a vydávame sa na nekonečnú šestnásťhodinovú cestu po železnici. Spoločnosť nám robí mladý Ukrajinec a našťastie aj obdarená Ukrajinka. Kupé je štvorlôžkové. S radosťou zisťujem, že mám  pod sebou krásy Ukrajin(k)y v priamom prenose a tak cesta začína ubiehať akosi rýchlejšie.

Vystupujeme v Kyjeve. Mierne dobití, ale prekypujúci poznaním, že sme zažili pravú Ukrajinu. Žiadne cestovanie nalešteným autobusom, stať sa na chvíľu súčasťou krajiny, ktorá akoby ešte stále ostávala sovietskou, je poučné, lákavé, netradičné, skrátka zaujímavé. Sadáme do mikrobusu a ešte pár hodín nás 

delí od červenej rampy. Nenápadnej, malej, akoby sme prechádzali len niekde okolo mýtnej polície. Keď si uvedomíme, že za rampou je uzavretá tridsať kilometrová zóna radiácie, hneď sa cítime inak. Ukrajinský sprievodca Kojla nás víta s dozimetrom a širokým úsmevom. Vidí naše ustaté tváre plné nadšenia, že už len pár minút a objavíme sarkofág svetovej skazy. Ide o zájazd, kde strávime priamo v mŕtvej zóne dva dni, počas ktorých navštívime aj zakázané, nedovolené, ale hlavne zaujímavé kúty. Prichádzame do hotela v Černobyle, ktorý je určený špeciálne pre turistov. Vyzerá prívetivo, osviežujúca sprcha, prvá za viac než 24 hodín je oázou a nikomu nevadí, že je vlastne prvým oficiálnym stretom s rádioaktívnou zónou. Rampa na hranici najnebezpečnejšej desaťkilometrovej zóny je vybavená dozimetrami a policajtmi, ktorí už otupeli voči stereotypu a zdá sa aj rádioaktivite, ktorá stále nestúpa nad prirodzenú úroveň. Kedy to už začne? Pýtame sa všetci v duchu a mierime do centra duchov, mesta Pripjať, ktoré sa stalo pýchou Sovietskeho zväzu, kým nepraskla celá atómová bublina. Cesty sú prázdne. Kde tu auto. 

Od sprievodcu sa dozvedáme, že v zóne žije a pracuje asi 300 ľudí, plus do stovky pôvodných obyvateľov. Aj tým osobne potrasieme rukou.  Prvý, druhý, tretí a povestný štvrtý blok elektrárne. Všetko míňame, aby sme konečne zašli do mesta, kde sú živé len komáre, hmyz a myšlienky socializmu, ktoré odolali radiácii, aj vetru. Len fotky Lenina trochu zbledli. Inak je všetko tak, akoby ešte zajtra mali nastúpiť deti do školy a do domov sa plánovali vrátiť robotníci z poobednej. Sme tu. Vystupujeme na mieste, ktoré je symbolom mŕtvej zóny. Je nám všetkým trochu posvätne úzko. Radiácia stúpa a my sme v dlhom oblečení, hoci vonku pripeká horúce slnko. Má nás chrániť pred žiarením a ticho kráčame v ústrety ničote. Do budov sa nesmie. Oficiálne. 

Lenže Ukrajina je krajina neobmedzenejších možností ako Amerika a tak čoskoro okúsia naše podrážky prach, sklo a navštívime byty obyvateľov, ktorí sa museli z mesta snov vysťahovať do pár hodín. Trochu studený pot mi vybehne na čelo, keď idem okolo školy, ktorej polovica spadla len pred pár týždňami. S neistým pocitom stúpam po schodoch do nemocnice, kde hasili prvých hasičov na mieste tragédie. Môže sa to všetko zosypať, môže to byť nebezpečné? Svoje myšlienky si nosí každý sám a prehlušuje ich len cvakanie uzávierky fotoaparátov. Práve sme sa dotkli apokalypsy a čaká nás večera a ďalší deň… (pokračovanie tu)