Radiácia nebolí, nie je ju vidieť, napriek tomu stráviť dva dni v uzavretej zóne Černobyľu vytvára v okolí žalúdka zvláštne pocity. Možno to bolo aj stravou, nakoľko ochutnávanie tradičnej kuchyne je povinnou jazdou zájazdu v zóne smrti. Svoj podieľ majú aj poháriky vypitej vodky, ktorá dokázala počas večera stmeliť dobrodruhov z našej výpravy lepšie ako plastelína. Už samotná jej kúpa v uzavretej zóne priťahuje pozornosť. Registračné pokladnice tu síce majú, ale nevyužívajú. Zato guľôčky na počítadle predavačky prehadzujú rýchlosťou blesku. Ja som nevedel počítadlo nikdy použiť a zdá sa, že predavačky v černobyľskej zóne majú na pár tyčkách s guľôčkami celé účtovníctvo.
Celá výprava ochutnala Ukrajinu už naozaj dopodrobna a tak prichádzajú na rad raňajky. Blížime sa k rovnakej kuchyni, v ktorej sa podávala včera večera a ochutnávame ďalšie zaujímavé menu. Všade vojaci, alebo pracovníci zo zóny. Najzaujímavejšie sú vajíčka. Určite ich nedovážajú, myslím si. A nesnažím sa ani pýtať, kam sa podeli tie veľké sumce z okolia elektrárne, keď dostávame pravidelne na tanier kúsky ryby bez ohľadu na hodinu dňa. „Viete ako chutí sumec?“ Spýtal sa niekto len tak do prázdna.
Opäť si obliekame dlhé rukávy a vyrážame na miesta, odkiaľ sa vysídlilo pred viac ako dvadsiatimi rokmi päťdesiattisíc obyvateľov. Černobyľ a jeho okolie to nie sú len ruiny. To nie sú ošarpané budovy. To je svedectvo civilizácie. Málokto vie, že po výbuchu sa vrhli na mestá zlodeji a rabovali čo sa dalo. Možno ešte dodnes majú niektorí ľudia doma skvelé žiariace predmety, akurát o tom nevedia. Tieto myšlienky ma sprevádzajú cestou k vrakovisku techniky, kde dozimetru nestačí displej. Práve tieto stroje sú dodnes najrádioaktívnejšou častou miesta. Teda okrem reaktora. Preto radšej opúšťam miesto a idem si obzrieť vlaky na stanicu, z ktorej ich už nikto nevypraví.
Keďže máme dva dni na poznávanie zóny, cestovka pripravila nezameniteľný program. Mierime priamo k reaktoru. A nezastavujeme. Ideme stále bližšie a bližšie. Už z diaľky vidieť pracovníkov v bielych oblekoch, ako chodia okolo reaktora, kde by človek nečakal ani živej duše. Stále nezastavujeme a prichádzame do budovy stojacej tesne pri epicentre výbuchu. Iba málo turistov má tú česť vstúpiť do informačného centra. Nálepky nefotiť z každého turistu robia špionážneho agenta a popri rozprávaniu asi nie je nikto, kto by si necvakol reaktor z blízkosti, z ktorej vidieť praskliny na jeho betónovom tele.
To už čoskoro zakryje nový, moderný sarkofág. Pozrieme sa na ľudí s najkratšou pracovnou dobou na svete. Lozia po konštrukcii a búchajú kladivami len niekoľko hodín, niekedy minút z celého dňa a ide sa na fajront. Práve pripravujú sarkofág, ktorý už o pár mesiacov zakryje klasickú, tak známu tvár atómovej katastrofy. Práve sme sa dozvedeli, že obdivuhodný výkvet ruskej techniky stavaný na betónovom korpuse sa nad štvrtý blok presunie na koľajniciach. Už asi len do konca roka by mali mať turisti možnosť obzrieť si klasický vizuál reaktora a na najbližších sto rokov ho pochová moderná stavba. Všetko ostatné ale ostane nedotknuté, no kto chce okúsiť surovosť betónu, ktorý dopadal priamo na rozpálené jadro, mal by sa poponáhľať. Ja som šťastný, že ten pohľad mi už nikto nevezme. Samozrejme ani fotku s nálepkou zákaz fotografovania.
Čaká nás horúce poobedie v Černobyle. Detská škôlka, policajná stanica, kultúrne stredisko samoobsluha, povestný lunapark aj čertovo koleso, ktoré akoby sa cerilo svojimi žltými toxickými zubami. Zubom času ohryzené detské postieľky, topánočka, hračky. Tie zlodejom pripadali bezcenné a práve preto sú najzachovanejšími miestami zóny. Plné spomienok, dotykov, detského plaču za obľúbenými hračkami, ktoré museli opustiť na príkaz a bez rozlúčky. Všetko dokonale zničené, prerastené bujnou vegetáciou, ktorá je dôkazom, že príroda si dokáže poradiť aj s tými najsilnejšími morovými ranami, ktoré od človeka utŕži. Je mi jasné, že to bude ona, ktorá bude na konci sveta účtovať, hoci človek bude vyprahnutým druhom ako v černobyľskej zóne. Pred pár dňami opadli dažde, takže to vyzerá, že zamierime aj k miestnym. Ľuďom, ktorí si v okolí elektrárne postavili svoje domy, celoživotný majetok stavili na malé drevenice a dvory. Po pár rokoch sa sem vrátili, aby nenechali chradnúť ich rodnú hrudu tak, ako sme videli v Pripjati. Sprievodca nás občas upozorní, že v celej zóne sú stanovištia, kde 24 hodín sedí strážnik a dbá, aby nikde nezačalo horieť. Asi som našiel prácu snov, ktorá sa vyrovná strážcovi majákov, myslím si, no moje zamyslenie rozrušuje nová zastávka. Prechádzame krovím, pustatinou, brodíme sa vysokou trávou za Ivanom Ivanovičom a jeho ženou Mariou. Milí ľudia, zvyknutí, že od turistov dostanú niečo na prežitie. Malí roľníci, ktorým jedlo nosí raz za týždeň prenosná predajňa potravín. Žiť v Černobyle je ako ocitnúť sa na opustenom ostrove. Či sú šťastní? A čo majú robiť? Veď smútok je mrhanie životom. Dôkaz o tejto filozofii podávajú ich svieže oči a ako hovorí sprievodca, sme jedna z mála expedícií, ktoré navštívia pôvodných obyvateľov, pretože na takéto dobrodružstvo počas jednodňovky čas nie je.
Pomaly sa zberáme na odchod. Posledné pohľady na elektráreň, ktorej posledná turbína dodymila až v roku 2000, je pomyslenou bodkou za dobrodružstvom v Černobyle. Pozerám na hodinky. Čaká ma vyše dňa, kým sa ocitnem doma, preto viem, že dobrodružstvo sa na Ukrajine nekončí. Stretal som počas dvoch dní väčšinou prázdne priestory, no celá expedícia sme akási viac mĺkva, ako keď sme prichádzali. Každý sa potichu lúči so zónou s úsmevom, že prešiel výstupnou dozimetrickou kontrolou. Žiadny hluk, iba kúty duchov a mnoho otázok, na ktoré si každý hľadá svoju odpoveď. Vybrať sa do Černobyľu, to nie je ako pozrieť si postapokalyptický thriller v televízii. Z Černobyľu si odnášame oveľa viac ako pár mimisievertov porovnateľných so sedemhodinovým letom v lietadle. Navštíviť územie pod taktovkou žiarenia znamená zakúsiť koniec sveta tu a teraz. Takto to raz bude všetko vyzerať? Pýtam sa a nastupujem do ukrajinského vlaku, ktorého ponuku dobrodružstiev ešte nevie predpokladať ani strojvedúci. (Prvú časť cestopisu nájdete tu)
Moje autentické video
Celá debata | RSS tejto debaty