Nie je nič krajšie, ako začítať sa do poézie zemepisu. Boris Filan stvoril niekoľko najlepších slovenských evergreenov. Keď svoj talent, vidieť svet inak, spojí s cestovaním po svete, vypadávajú z toho príbehy, ktoré nie sú typickou učebnicou zemepisu, no ak ide o rozšírenie obzorov a širokospektrálne videnie krásy sveta, je to tá pravá kniha.
Filan má na konte mnoho cestovateľských beletrií, ale Vodka, Duša, Kaviár je trochu iná káva. Aj preto, že hrdina, bohémsky dobyvateľ a búrlivák nám trochu skrotol. Viac spomína na zážitky, ktoré ho postretli v Moskve a Rusku, keď sa plavil po Volge so ženou, ako na výkyvy mladosti. Tie už prenechal svojmu synovi, ktorý by pokojne mohol byť v knihe podpísaný ako spoluautor.
Podnadpis knihy Vodka, Duša, Kaviár je Rusko rozumom nepochopíš a tak by to malo ostať. Boris má už po šesťdesiatke a ak nám kniha niečo okrem lekcie z Ruska ponúka, je to aj krásny portrét vzťahu dvoch generácií. Otca a syna. Keď otec ticho lúpe na izbe pomaranče a čaká na syna, ktorý išiel ochutnať, ako chutí moderná Moskva. Dynamická, plná drahých barov, naleštených slečien a lacných limuzín. Alebo naopak? Rusko rozumom nepochopíš…
Ako to už chodí pri knižkách Borisa Filana, ide o zmes zážitkov, prepletených životnými skúsenosťami a historickými faktami. Niekedy takými nepodstatnými, až sú krásne práve preto, že dotvárajú obraz doby, spoločnosti a dokresľujú detaily.
Kniha o Rusku dodnes tak trochu chýbala. Už nie je mýtizovaná socializmom, je bez predsudkov, bez pátosu. Rusko je také, ako ho vnímal Boris Filan v ére hlbokého socializmu a dnes, keď sa Moskva mení na dychtivú napodobeninu New Yorku. Čo jej ostalo z lesku socializmu a čo prežiarili moderní oligarchovia? Aj o tom je Vodka, Duša, Kaviár. Historické pamiatky a hysterické ulice. Slávne sochy, pamiatky a stavby s neslávne známymi uličkami, ktoré vstúpili do svetových dejín. Lomonosova univerzita, Chrám Krista Spasiteľa, Vagaňkovský cintorín s hrobom Vladimíra Vysockého. Šachový klub štyroch koní vo Vasjukách, Gorkého Nižny Novgorod, Petrohrad cára Petra Veľkého, Ermitáž a hlavne atmosféra krajiny, kde sa žije inak ako všade na svete.
Fotografie, zážitky a silné momenty, to všetko zachytil Boris na svojej dvojceste Ruskom. Raz mu bola spoločníkom žena a raz syn. Akoby sa bál, že ho Rusko samého porazí, rozomelie a celého strávi. Kniha ponúka netradičný pohľad na východ sveta, v ktorom veci nie sú čiernobiele, ako ich ponúkala raz sovietska a raz západná strana. Byť mladým v Moskve je iné, ako byť Borisom, ktorý nefajčí, nepije a priznáva, že Rusko sa zmenilo. Stále nás však omámi poetikou krajiny, ktorú rozumom nepochopíme, ale duša, tá je v poriadku.
Knihu som čítala. Je výborná ...
Celá debata | RSS tejto debaty