Marek Mittaš

Impozantne prehriata reklama Kde je Šani, vlažne pripomína pátranie po bývalom prvom mužovi Líbye, Muammarovi Kaddáfím. Povstalci veselo člnkujúci v jeho vile, čo je azda ešte potupnejšie, ako tanec nad vodcovým hrobom. Muammar nezmizol ako mobilný signál v reklame a hoci sa objavili reči, že prenikol do Alžírska, obyvatelia Liptova si už pomaly zvykajú na jeho netradičný outfit.

„Kiež by“, riekol by si bača, s odbytom bryndze zabezpečeným na ďalšie generácie. Spočítajme si dva a dva, súčet dáva ideálne geometrické súradnice Kaddáfího pobytu. Na severe Liptova nie je úplne africká klíma, ale ľudia sú priateľskí, írečití a srdeční, cítil by sa ako doma. Keď vedia diktátorom ustlať v Saudskej Arábii, Alžírsku a kdekoľvek po svete, neverím, že by sa na severe Slovenska nenašla jedna voľná posteľ. Povstalci by sa uspokojili so strelivom, alkoholom a ropou, že by sa mali vydať do stredu Európy, by rýchlo prestali aj chyrovať.

Kto okúsil davy pri Leninovom mauzóleu, len ťažko uverí, že by sa niekto nechcel stretnúť s mužom, ktorý ešte pred pár hodinami dával príkazy jednej z ropných veľmocí. Už dávno sme mu mali mávať pozvánkou na azyl, za pár drobných čo dovezie azda aj v korzičke a dlhodobou spoluprácou pri rozvoji cestovného ruchu na severe Slovenska. Za krátku prechádzku okolo jeho zrubu pár tisíc euro, za možnosť vyfotiť sa s Kaddáfím o pár desiatok viac, za obed by sa už Slovenskej ekonomike pretočil ciferník. Obedy s osobnosťami sa stali luxusným artiklom a v čase zážitkovej turistiky by Liptov zažíval masový prílev návštevníkov, hladných vidieť muža s prívlastkom diktátor.

Kaddáfí by svojou troškou do mlyna prispel všetkým podnikateľom, ktorí by doobeda predávali turistom suveníry od valašiek až po nízkotučnú bryndzu. Poobede by vytiahli vodné fajky a bezstresovo cucali tabak v zmysle hesla: „Koho pesničku spievaš, toho chlieb jedz,“ alebo inak, načo chodiť do práce, keď turista v honbe za zážitkom kúpi aj vzduch z Prahy v konzerve, prípadne slovenský zrejúci ovčí syr Kaddambert…